Jedného dňa kráča mladý muž parkom a stretne svojho staručkého učiteľa. Sadne si k nemu na lavičku, prihovorí sa mu, ale zisťuje, že starý pán si naňho už nepamätá. Bývalý žiak mu chce osviežiť pamäť a spomenie udalosť, ktorá zmenila jeho život…

„Ukradol som spolužiakovi hodinky,“ začne. „Vyzvali ste zlodeja, aby sa priznal, no bol som samozrejme ticho. Potom ste nás postavili do kruhu uprostred triedy a rázne ste všetkým povedali, aby zavreli oči. Keď sme ich otvorili, držali ste hodinky v ruke a bez väčších slov ich podali majiteľovi.”

Staručký učiteľ sa jemne usmeje a na znak súhlasu prikývne.

„Neprezradili ste ma. Nikdy viac ste o krádeži hodiniek nehovorili. Nikdy ste mi to nevyčítali. Dokonca som nikdy necítil ani vaše sklamanie či odsúdenie,“ dodáva muž s otáznikmi v hlase.

Učiteľ sa opäť jemne usmeje a prehovorí: „Vedel som, že vinník je dieťa. Chcel som ho naďalej mať rád – a preto som aj ja zatvoril svoje oči.”

Tento príbeh som kedysi dávno počula a aj pod jeho vplyvom premýšľam, koľkokrát takto koná Boh, hľadiac na nás… Koľkokrát sa rozhodne prepáčiť a volí lásku. Koľkokrát?

Na túto otázku existuje odpoveď. Podľa mňa je ňou obľúbená Hospodinova „číslovka“ – VŽDY.

Boh sa vždy rozhoduje pre lásku k svojmu dieťaťu.

Zavri na chvíľu oči. Mám nádej, že uvidíš, ako Ti vraví: „Dieťa, mám ťa tak veľmi rád.“

Hedwi <><