Sme Jeho telom…

„Buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorastali v Krista. On je hlava…“ (Efezským 4. 15)

Cirkev je na mnohých miestach v Biblii prirovnávaná k telu. K telu, ktorého jednotlivými časťami, údmi, končatinami sme my a hlavou je Kristus.

Každý z nás je jedinečne stvorený a obdarovaný na to, aby vykonával svoju úlohu v rámci tohto tela. Niektoré končatiny sú viditeľnejšie viac a niektoré menej, ale všetky sú dôležité a majú v tele svoju úlohu, svoj zmysel.

Sú však situácie, kedy toto telo nefunguje tak, ako má. Tu sú tri z nich:

  • Jednotlivé časti tela nechcú byť tými časťami, ktorými sú. Nechceme byť takými, akými nás Pán Boh stvoril. Niekedy je to kvôli tomu, že sa podceňujeme. Porovnávame sa s druhými – nedokážem byť taký dobrý ako tí druhí, nemám telu čo dať, neviem tak dobre hrať na gitare ako niekto z kapely… Každý z nás bol špeciálne stvorený a obdarovaný tak, aby vykonával konkrétnu úlohu v rámci tela. Pán Boh to takto vymyslel. Stvoril každého z nás jedinečne a pre každého z nás má svoje miesto, na ktorom budeme cítiť naplnenie. Ak neprijímame úlohu, ktorú nám Pán Boh v tele pridelil, robíme z Neho niekoho, kto robí chyby. A Boh chyby nerobí. Musíme len odhaliť, kde je naše miesto v rámci tela. Niekedy ale nechceme byť konkrétnou časťou tela kvôli prehnanej sebadôvere. Chceme byť práve tou časťou, ktorou sme neboli stvorení. Ako by to napríklad vyzeralo, keby ruky chceli byť očami alebo nohami? Takéto telo by nefungovalo. Častokrát sa však v cirkvi stáva, že ľudia chcú byť tými, ktorí sú viditeľní, ktorí sú niekde vpredu. My ale máme s pokorou hľadať, kde je naše miesto, kam patríme. A keď to odhalíme, telo bude fungovať tak, ako má.
  • Telo nie je jednotné, jednotlivé časti spolu nekomunikujú. Keď nekomunikujeme s hlavou, ktorou je Kristus, sme len nefunkčné telo bez hlavy. Ak by každá ruka robila niečo iné, nikdy by sme nevytvorili nič užitočné. Niekedy sa však presne takto aj správame. Myslíme si, že sa s ostatnými kresťanmi nemusíme stretávať, že nepotrebujeme byť v cirkvi, že si vystačíme sami. Špeciálne na Slovensku tento fenomén súvisí s dobou, v ktorej sme žili. Nehovoriť o svojej viere, nechávať si ju pre seba, lebo z toho môžu byť problémy, lebo je to nebezpečné. Môže však ruka sama prežiť? A čo keď jej pri tom budú chýbať prsty? Cirkev nie je ľudský výmysel, ale Boží. A aj napriek tomu, že je to niekedy ťažké, máme sa navzájom stretávať a dopĺňať sa.
  • Telo sa skladá a znovu sa rozkladá. Ako keď sa deti hrajú s legom. Vezmú kocky, niečo z nich postavia, neskôr rozoberú a znovu postavia dačo iné. Čo tým myslím? Niekedy sa aj cítime ako súčasť Kristovho tela, prídeme na služby Božie, na mládež… Premýšľame nad tým, čo počujeme, hľadáme svoju úlohu v cirkvi, premýšľame nad tým, ako pomôcť svojim blízkym, spolužiakom, kamarátom. Ale akonáhle sa vzdialime a vrátime sa do svojich rodín, do zamestnania, do školy prestávame byť týmto telom. Sme na seba nevrlí, podráždení, uštipační, nevieme si odpustiť. Bratia a sestry, takto to nemá byť! Niekedy Ježišovo telo obmedzíme iba na budovu kostola, ale von ho už nepustíme. Telo funguje, no iba v kostole. Pred časom ma zaujala myšlienka pápeža Františka, ktorý hovoril o tom, že Ježiš stojí pri dverách a klope. Lenže nestojí vonku, ale je vnútri a klope, aby sme Ho pustili von, aby sme boli Jeho rukami a nohami v našich rodinách, v našich školách a na pracoviskách. Ježišovo telo má byť predsa vonku.

Spoločne máme všetci rásť alebo – ako toto slovíčko nájdeme v ekumenickom preklade – máme „dorastať“ do niečoho, dorastať v Krista. Rásť k niečomu. Cieľom nie je to, že máme byť všetci rovnakí. Ale v láske máme dorastať v Krista. Počujete to? V láske, tak ako aj On miloval! A On miloval nielen svojich blízkych a kamarátov, ale aj tých, čo žili na okraji spoločnosti, opovrhovaných, vylúčených, chorých, slabých. Miloval ľudí okolo seba. Miloval aj svojich nepriateľov, ľudí, ktorí Ho zradili, ktorí Mu pľuvali do tváre, ľudí ktorí Mu zatĺkali klince do rúk. Ľudí, ako som ja a ty.

Tak máme milovať. Do tohto máme dorastať. Takto môžeme byť súčasťou Kristovho tela. Ak by Ježiš bol na zemi nie tridsaťtri rokov, ale povedzme osemdesiat, ovplyvnil by veľké množstvo ľudí, ale v konečnom dôsledku by aj tak nezasiahol celý svet. Pán Boh to vymyslel inak. Tým, čo Ježiš urobil, tým, že Boh zoslal svojho Svätého Ducha a tým, že nás Kristus pozýva, aby sme boli súčasťou Jeho tela, Ježiš môže byť prítomný tu a teraz aj na všetkých svetadieloch sveta.

Ak máme byť súčasťou tohto Ježišovho tela, máme dorastať v Jeho láske a tak napĺňať veľký misijný príkaz, ktorý nám znie: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy…“ (Matúš 28. 19).

Majo

Text je súčasťou kázne, ktorá odznela na ranných službách Božích na Nedeľu misie 9. januára 2022. Záznam si môžete pozrieť na YouTube kanáli cirkevného zboru. (Kázeň začína od cca 21. minúty.)

Pozvánka na dobrodružnú výpravu

Milovaní, dnes som sa rozhodla napísať pár zamyslení z mojej obľúbenej knihy/filmu – Hobit (J. R. R. Tolkien). Je čas adventu – očakávania príchodu Pána. Jeden príchod už bol – naň spomíname. Druhý len príde a ten očakávame (nielen cez advent). Príbeh Bilba Bublíka mi pripomenul, že čakať na druhý príchod sa dá rôzne. V pohodlí svojho domova alebo na dobrodružnej výprave.

Bilbo Bublík si žil svoj pohodlný život v krásnom hobiťom domčeku. Mal rád poriadok, zakladal si na spomienkach a predmetoch po svojich predkoch a všetko toto imanie si užíval v radosti a šťastí. Nemal veľa zodpovedností – jeho život bol jednoduchý a príliš oddychový. Až do jedného dňa, kedy sa do jeho domu dovalila hŕba trpaslíkov a tá prevrátila všetko naruby. „Už si v kľude sedel až príliš dlho …. “

Mnohí z nás máme radi svoje pohodlie. Je nám jednoducho dobre. Máme Boha, spoločenstvo, prácu, niečo, v čom sa sebarealizujeme… A čo ak predsa sedíme až príliš dlho v pokoji?

Návšteva trpaslíkov nebola náhodná. Trpaslíci stratili svoj domov – osamelú horu – a rozhodli sa, že ju získajú späť. Čakala ich dlhá a nebezpečná, dobrodružná cesta. Chýbal im však jeden člen a Gandalf – sivý čarodejník bojujúci na strane dobra – si vybral hobita: „Je v ňom omnoho viac, než si dokáže predstaviť, ani on sám o tom nevie.” Gandalf vedel, že Bilbo je pre túto výpravu dôležitý, videl v ňom potenciál, ktorý bolo treba rozbaliť mimo pohodlia domova.

Boh nás volá na dobrodružnú výpravu. Volá nás vykročiť z nášho pohodlia na pomoc druhým. Možno sa nám nechce – ako hobitovi. Alebo si neveríme – ako si neveril hobit. No Boh nám verí. Na ceste dobrodružstva máme svoje nenahraditeľné miesto, potrebujeme však vykročiť.

„Prečo hobit?” opýtala sa Lórien.

„Vlastne neviem,“ odpovedal Gandalf, „Saruman verí, že iba veľká sila môže udržať zlo pod kontrolou…  ja som prišiel ale na niečo úplne iné – zistil som, že práve malé všedné činy obyčajných ľudí môžu zastaviť temnotu. Obyčajné prejavy láskavosti a lásky!”

Prečo ja?

Možno sa nám zdá, že sme až príliš bezvýznamní v Božom veľkom pláne spásy, že nie sme tou „veľkou hybnou silou”. Misionármi, rečníkmi, vedúcimi… no to najdôležitejšie má predsa len každý v sebe. Drobné prejavy láskavosti a lásky v každodenných činoch a situáciách. Postoj lásky a vďačnosti môže rozžiariť tmu, ktorá je často okolo nás.

Malý hobit prišiel na výprave do bodu, kedy to chcel vzdať. Cesta bola v určitých chvíľach nad jeho sily a spomienky na pohodlný domov boli lákavé. Túžba po starom živote spôsobila, že si jednu noc zbalil svoj malý batoh a vykročil späť. Sled udalostí ho však zastavil a dal Bilbovi čas na premyslenie. V tých chvíľach si uvedomil, že musí pokračovať. Uvedomil si, že hoci on má krásny  domov, kam sa môže kedykoľvek vrátiť, jeho kamaráti – trpaslíci ho nemajú. Súcit bol silnejší ako pohodlie.

Mnohí z nás máme krásne pozemské domovy – a mnohí ich nemajú. Niektorí z nás sme odovzdali svoj život Ježišovi a vďaka Nemu máme aj duchovné domovy – ale mnohí ich stále nemajú. Na ceste nasledovania Ježiša Krista prichádzame aj my do bodu, kedy to chceme vzdať. Kedy už nevládzeme bojovať a pomáhať. Túžime po pohodlí a odpočinku. Áno, odpočinok je veľmi potrebný!!! Ale odpočívať môžeme aj na ceste. Vrátiť sa späť do pohodlia by bolo dobré pre nás, no nie pre tých druhých. Pre tých, ktorí sa nemajú kam vrátiť – ktorí nepoznajú Boha. Nehľadajú Ho alebo Ho hľadajú na nesprávnych miestach. Príde ale čas, kedy sa všetky výpravy skončia – kedy nás Otec povolá domov. A kam pôjdu tí, ktorí ho ešte nenašli? Preto Bilbo zostal, a preto by sme mali ostať a vydržať aj my!

Milovaní, Boh nás všetkých pozýva na dobrodružnú výpravu! Lebo je ešte mnoho tých, ktorí potrebujú nájsť svoj domov – a Ty si v tom procese dôležitý! Pridáš sa?

Ešte jedna pieseň – prečo je dôležité vykročiť a vydržať! (Link na YouTube)

A možno nemusíme chodiť ani tak ďaleko…

Lucka

 

Celoživotný začiatočník

V našej rodine nastala dlho očakávaná zmena, o ktorej sme sa s deťmi veľa rozprávali a ktorej sa nevedeli dočkať. Z nášho malého, bezbranného bábätka sa po pol roku stal malý človiečik, ktorý prvýkrát začal prijímať iný pokrm ako mliečko. V ten deň sme mu uvarili mrkvu, posadili  ho do detskej stoličky, namierili na neho kameru, všetci sme sa okolo neho postavili a čakali sme, ako sa bude tváriť, keď mu do pusinky príde čosi nové a nečakané. Na našu veľkú radosť mu jedlo veľmi chutilo a ústa otváral tak, ako keby to robil odjakživa. Deti sa radostne striedali v kŕmení a nám rodičom sa srdcia naplnili spokojnosťou.

Pripomenulo mi to slová z Biblie, ktoré apoštol Pavol napísal v liste Hebrejom (5, 12-14):

Veď hoci by ste už po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil základné pravidlá Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie tuhý pokrm. Lebo ten, kto ešte potrebuje mlieko, je neskúsený v slove spravodlivosti, keďže je ešte dieťa. Tuhý pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo majú návykom vycvičené zmysly na rozlišovanie dobrého a zlého.

Je prirodzené, že v istom štádiu života už mlieko bábätku nestačí. Potrebuje živiny, ktoré mu už mlieko nemôže dať a keby na tuhú stravu neprešlo, nebolo by to pre jeho vývoj dobré. Apoštol Pavol nevyberá toto prirovnanie mlieka k základným Božím pravidlám (pravdám) a tuhého pokrmu k učeniu pre „pokročilých“ náhodou. Však aj my kresťania môžeme byť stále malými bábätkami, aj keď s Kristom chodíme už nejaký ten rôčik. Ak stále budeme prijímať len mlieko, nikdy nedosiahneme pokrok v duchovnom živote a nestaneme sa kresťanmi zdravého úsudku a uvažovania. Jedine ak budeme Božie slovo nielen počúvať, ale aj študovať, uvažovať o ňom nielen povrchne, ale pôjdeme do hĺbky, a hlavne ak budeme podľa neho žiť, môžeme dosiahnuť duchovnú zrelosť.

Pripomína mi to ešte jeden príbeh, ktorý mi hovoril manžel. V práci mali testy z angličtiny, aby vedeli, do ktorej skupiny majú každého zaradiť (začiatočník, pokročilý, expert). Keď sa zdieľali potom s výsledkami, jeho kolega mu ukázal svoj test a povedal: „To nie je možné, 12 rokov sa učím angličtinu a zase len začiatočník.“ Tak neostaňme celoživotnými začiatočníkmi vo viere, ale poďme hlbšie, aby sme neprišli o nehasnúcu radosť a rozum prevyšujúci pokoj, ktorý Božie slovo prináša.

Katka

Kolobeh života

Keď pozorujem mladšie ženy, ktoré majú maličké alebo trošku väčšie deti, v dobrom im závidím. Sú jediné, ktoré majú dovolené pridať sa k objavovaniu záhad sveta. Smú zachraňovať pred neviditeľnými príšerami, riešiť zamotané spory na pieskoviskách a preliezkach. Mamy. Na chvíľku sú nenahraditeľné. Na chvíľku sú jediné, komu sa zverujú “veľké” tajomstvá. Na chvíľku dostávajú výnimočné, lepkavé alebo príliš mokré pusy. Na chvíľku….
Na chvíľku sa zastavím a pozriem sa okolo seba. Vidím naše deti, ktoré už dávno nie sú maličké a ani trošku väčšie. Mám pocit, že len včera sme spolu zdolávali prvé písmenká a odkladali prvé vypadané zúbky. Len včera sme im pomáhali zbaliť sa na prvý tábor, povzbudzovali ich na zápasoch, držali im palce na súťažiach a mali spolu s nimi trému pred hudobným vystúpením. Ako rýchlo ten čas ubehol! A kedy vlastne..?
Keď sa teraz pozriem okolo seba, vidím vzácne poklady a Bohom obdarované stvorenia. Vidím mladých ľudí hľadajúcich si svoje miesto na zemi. Víťaziacich, objavujúcich svet, kráčajúcich za Kristom, padajúcich. Tápajúcich vo vzťahoch, zranených, prinášajúcich smiech, skúšajúcich, netrpezlivých, …na kolenách.
Ešte chvíľku smiem s nimi ísť, kým nebudú chcieť ísť sami. Smiem im do noci pomáhať hľadať spravodlivosť, nachádzať odpovede na životne dôležité otázky alebo len jednoducho počúvať ich svet.
Ešte chvíľku ich môžem držať za ruku, kým ich úplne pustím. Ešte chvíľku smiem utierať občasné slzy. Objatia a lepkavé pusy už totiž čakajú na iných…
A je to tak dobre. Pán Boh totiž plynutie času vymeral všetkým rovnako.
“Všetko má svoj čas a svoju hodinu každá vec pod nebom… je čas plakania a čas smiatia, čas smútenia a čas poskakovania…” Kazateľ 3. 1, 4 (upravené)
Zuzana

Slepý pri Jerichu

Pred bránami mesta sedával dlho. Brány mesta kedysi zničené hlasným krikom a zvukom trúb sú dnes jeho každodenným útočiskom. Deň čo deň sedieť a čakať, či vyzbiera aspoň niečo. Aspoň malý kúsok jedla. Každý deň znovu a znovu. Zvuky, vône, slnečné lúče, dážď… Všetko to cíti. Nevidí však hviezdy na oblohe, zelenú trávu, tváre ľudí. A možno je to tak dobre. Nevidí opovrhnutia, odvracanie tvárí, prehliadanie. Je outsider. Nevidiaci žobrák.
Jedného dňa sa však niečo zmení. Počuje zástup, vzrušené šepkanie okolo seba… Niečo sa deje! Vypytuje sa, snaží sa zachytiť útržky rozhovorov. Ktosi mu povie: „Ježiš ide.”

Ježiš ide! Slepému viac netreba. Kričí z plných síl: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!”
Neodradí ho okrikovanie, dohováranie, aby mlčal. Kričí o to viac, kričí, akoby od toho závisel život: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!”

Syn Dávidov. Ani učeníci svojho Majstra neoslovovali týmto menom. Bol pre nich Učiteľom.
Pre slepca je však viac. Častokrát počúval o tom, čo Ježiš urobil. Počul o všetkých zázrakoch, ktoré vykonal. Od ľudí chodiacich okolo sa dozvedel o vyháňaní démonov, o oživovaní mŕtvych, o zázračných uzdraveniach. Slepý žobrák nad tým veľakrát premýšľal. Samota mu nebola cudzia, času mal dosť. Kto je tento Človek, ktorý dokáže to, čo nik iný? Kto je Ten, za ktorým idú davy? Kde sa tu vzal? Všetko to zrazu dalo zmysel – to musí byť On! Ten, ktorý prišiel zachrániť ľudí, spasiť svet – Mesiáš! Určite je to On!

Ktovie, či to bol hlasný krik, naliehavosť v hlase žobráka alebo oslovenie, ktoré Ježiš ešte nepočul, čo Ho napokon zastavilo. „Čo chceš, aby som ti urobil?” Jednoduchá otázka, ktorá zmenila všetko. Mohol povedať, že už viac nechce byť žobrákom, že chce iný život. Namiesto toho však vraví: „Pane, aby som videl.” Nič viac. Chce len to, čo mu chýba, bez čoho jeho život nemá zmysel… aby som videl.

Klasický evanjeliový príbeh z Lukáša z 18. kapitoly. A predsa ma niečím zastavil – slepcovým hlasným krikom. Som aj ja rovnako vytrvalá a neodbytná vo svojich modlitbách a prosbách? Kričím na Ježiša rovnako naliehavo, keď som v úzkych? Prichádzam pred Boha s rovnako pevnou vierou, že On sa postará a pomôže aj vtedy, keď to už všetci ostatní vzdali?

Príbeh symbolicky zasadený na miesto, kde Izraelci museli dokázať svoju vieru, boli zosmiešnení pred obyvateľmi Jericha, aby napokon v nemom úžase pozorovali Božie konanie (Jozua 6). Aj my dnes smieme volať k Bohu rovnako hlasno, z plných síl ako slepý žobrák a s vierou, ktorá búra múry.

Pane Ježišu, daj, aby sme videli…Teba. Nauč nás prosiť o správne veci, ktoré pretrvajú do večnosti. Daj nech nepremeškáme žiadnu príležitosť stretnúť sa s Tebou. Uč nás vytrvalosti modliť sa za veci, ktoré menia životy našich blízkych, ktoré premieňajú naše vnútra. Daj nám vieru, ktorá búra múry.

Zuzana

Šepkáš mi…

Mohlo by sa zdať, že pri umývaní riadov sa nedá zažiť nič duchovné… Nuž, jedného dňa mi práve pri tejto aktivite napadli prvé slová piesne od Dáše Žabenskej: Šepkáš mi. Hoci poznám slová celej piesne, vedela som,  že Boh mi hovorí len tieto dve: Šepkáš mi. Tri mesiace mi slová piesne nešli z mysle – prichádzali v priebehu dní cez rádio, cez druhých ľudí alebo mi len tak prišli na um. Niekoľkokrát som sa Boha pýtala: „Čo mi chceš povedať, čo mi šepkáš?“ No bolo ticho, stále len slová: Šepkáš mi… Pousmiala som sa, lebo poznám Boží humor, jemnosť, krásu a načasovanie.

Jedného dňa som mala prestoj v meste. Čakajúc na deti, otvorila som si mailovú schránku, v ktorej som mala nový mail. Začínal veľkým červeným nadpisom: Šepkám ti. Nedostala som sa ďalej, lebo ma premohla bázeň nad Božou dobrotou a Jeho spôsobmi komunikácie. Až po chvíľke som si prečítala celé zamyslenie, ktoré nasledovalo. Bolo veľmi osobné a nebolo jediné. Nasledujúce mesiace mi pravidelne prichádzali zamyslenia, ktoré sa všetky začínali slovami: Šepkám ti… A každé jedno malo svoju osobitú hĺbku a krásu určenú pre mňa.

Tieto zamyslenia nespadli len tak z neba – odklikla som ich odoberanie pri jednej objednávke a pravdepodobne by som ich pri všetkých povinnostiach prehliadla. Boh si použil slová piesne, aby ma na ne pripravil, aby mi neuniklo to, čo mi chcel skrze zamyslenia povedať.

Verím, že aj pre teba má Boh špeciálny spôsob, ktorým sa chce dotknúť tvojho srdca, niečo, čo ti chce zjaviť, pošepkať. Preto maj srdce, oči a uši „na stopkách”, lebo nikdy nevieš, ako ťa Boh prekvapí!

Lucka

Pieseň Šepkáš mi nájdete na YouTube

Pozvanie, ktoré všetko mení

Pozvanie je definované ako zdvorilá VÝZVA k účasti na niečom. No nie je pozvanie ako Pozvanie.

Keď vás kamarát či kamarátka pozve na „pokec“ pri káve, je to milé a dobré, ale ak to pozvanie odmietnete, neobráti vám to život o 360°. Potom sú tu iné pozvania, ktoré môžu mať dosah na život vo väčšej miere a môžu čiastočne zmeniť vašu budúcnosť. Pozvanie na pracovnú stáž v zahraničí. Pozvanie do novej pracovnej pozície. Pozvanie na večeru budúcim snúbencom. Pozvanie do kostola…

Len jedno pozvanie je však pozvanie s veľkým P – je jedinečné a výnimočné.

„Povedal mu: Nasleduj ma! Matúš vstal a išiel za ním.“ Mt 9:9

Dve jednoduché slová, ktoré Ježiš adresoval Matúšovi, colníkovi sediacemu vo svojej búdke na výber mýta od židovských občanov pre Rímsku ríšu. Len dve slová, žiadne presviedčanie, vysvetľovanie prečo. Jednoduchá, zdvorilá a zároveň nečakaná výzva. Matúš sa postavil, nechal všetko tak a urobil to, k čomu ho Ježiš pozval. Matúš zrejme nemal jednoduchý život – bol mýtnik, a preto bol vylúčený zo svojej židovskej komunity a aj zo synagógy. Ľudia ho nemali radi. No určite sa nemal zle, čo sa týka financií a celkového materiálneho zabezpečenia. Napriek tomu všetko necháva tak, jednoducho sa postaví a odchádza zo svojho dobre zabezpečeného miesta.

Takto radikálne Ježiš povoláva väčšinu svojich služobníkov. Bez zbytočných rečí okolo. Oni všetko zanechávajú a idú za ním, nech to už znamená čokoľvek. Až postupne zisťujú, čo všetko sa pre nich mení. Ako sa ich životy stanú svetlom pre druhých a soľou pre túto zem. Postupne zisťujú, komu vlastne povedali svoje rozhodné ÁNO. Dostanú omnoho viac, ako museli zanechať, no to prvé – áno budem ťa nasledovať – muselo byť revolučné, rýchle a na nič čakajúce.

Aj dnes stále znie Ježišovo pozvanie pre nás. Pre teba aj pre mňa konkrétne.

Nasleduj ma!

Ak sme už toto rozhodnutie urobili, Ježiš nám postupne pomocou Ducha bude ukazovať, čo to znamená nasledovať Ho. Krôčik po krôčiku, tak aby sme to dokázali pochopiť a uchopiť. No to rozhodné postavenie sa z miesta, na ktorom sedíš, a zanechanie všetkých vecí za sebou musí byť bez váhania. Tu a teraz. Nie keď dokončíš tento veľký projekt v práci, nie keď vychováš svoje deti, nie keď doopatruješ svojich rodičov, nie keď… Postaviť sa a ísť. Nech už to znamená čokoľvek. No určite to zmení smerovanie tvojho života na cieľ, pre ktorý si bol stvorený.

Keď si už toto rozhodnutie urobil – a možno to bolo dávno- , často si ho pripomínaj a nezabúdaj koho Pozvanie si prijal a čo sa stalo vďaka nemu s tvojím životom.

Katka

V bezpečí rodiny

V jednu septembrovú nedeľu sme sa ako rodina zúčastnili prvého stretnutia rodín v našom cirkevnom zbore. Popri úvodných organizačných „dolaďovačkách” (a skvelom spoločnom obede) odznela jedna veľmi dôležitá informácia, túžba: Chceme, aby sme medzi sebou vytvorili prostredie, kde nemusíme nosiť masky a tváriť sa, že všetko v našej rodine dokonale klape. Boríme sa s manželskými aj rodičovskými výzvami a nie vždy ich vieme zvládať s prehľadom. Skôr výnimočne. (parafráza)

Myslím si, že všetci túžime patriť do rodiny, spoločenstva, kde sa nemusíme na nič hrať a môžeme byť sami sebou. No zložiť masku pred druhými je niekedy ťažký krok. Vyžaduje si to istú dávku odvahy byť zraniteľným. Stále nám v podvedomí znie otázka: Čo ak? Čo ak si o mne budú myslieť…? Čo ak ma začnú kritizovať …. ? Čo ak sa to dostane ešte ďalej na verejnosť …? Čo ak ….?

Kresťanské spoločenstvo – akékoľvek – je obrazom rodiny. Je to vlastne taká širšia rodina bratov a sestier. V rodine masku dlho nosiť nevydržíme. Tam vychádzajú najavo naše zranenia, strachy, hnev… No pokiaľ je rodina fungujúca, mala by byť práve ona miestom bezpečia, kde sa táto autentickosť môže prejaviť a kde si naša duša môže oddýchnuť. Tam môžeme byť sami sebou, tam nemusíme niesť ťarchu pretvárky. Malo by to byť zároveň miesto, kde si vzájomne pomáhame nielen niesť, ALE aj riešiť tieto boje. Kde sa vzájomne povzbudzujeme, napomíname v láske, modlíme sa jeden za druhého a spoločne s Pánom hľadáme riešenie, ako tieto naše boje zvládať.

Presne tak s nami zaobchádza aj Boh.

V 2. liste Korintským v 6. kapitole nás Boh nazýva svojou rodinou: Budem vám pravým Otcom, a vy budete mojimi milovanými synmi a dcérami. Následne v 7. kapitole čítame, ako Boh skrze Pavla píše do Korintu slová napomenutia: Odstráňte zo svojich životov to, čo vás kontaminuje, to, čo ničí vaše telo, ducha a dušu. Boh vidí do útrob nášho vnútra. Nerieši vonkajšok, ale to, čo skutočne žijeme. A zachádza aj tam, kde sa nám to až tak nepáči. Prečo? On je náš Otec – milujúci Otec!  A preto s nami nebude konať povrchne. Láska nekoná len po masku, láska masku skladá. Boh neprehliada naše boje, lebo Mu na nás záleží. Chce nám pomôcť tieto boje vybojovať a posunúť nás o krok ďalej k premene na Jeho obraz. A akú metódu napomínania a napredovania používa? Apoštol Pavel v 6. kapitole píše: Preukazujme si navzájom láskavosť, Duchom svätosti a nekritickej lásky.  Svätosť je čistota a pravda. Nie maska a pretvárka. No pravda v láskavosti a nekritickej láske.

Preto žehnám našim rodinám, ako aj nášmu cirkevnému zboru a všetkým skupinkám a stretnutiam, ktorých sa tento rok zúčastníme, aby sme tam zažívali autentickosť a miesto bezpečia. Aby sme sa nebáli zložiť masku, a zároveň, aby sme dokázali povzbudzovať a pomáhať riešiť boje našich blízkych skrze láskavosť a nekritickú lásku. A samozrejme pri tom všetkom, aby sme zažívali aj veeeľa rodinnej radosti a zábavy medzi sebou, ale aj s naším nebeským Ockom.

Lucka

Boží reštart

Môj manžel ma stále povzbudzuje k tomu, aby som sa k svojmu počítaču správala trochu šetrnejšie. Zvykne hovorievať: „Vieš, láska, toľko neustále otvorených okien nezvláda ani ten najlepší počítač.” Nuž, asi má pravdu. Priznávam, že pri mojich otvorených oknách počítač niekedy nestíha pracovať v očakávanom tempe. Spomalí, niekedy zamrzne – má nedostatok pracovnej pamäte, jeho procesor jednoducho nestíha. Mám rozpracovaných niekoľko „projektov”, otvorených niekoľko stránok a sú tam, kým sa niektorá z nich neskončí. Problém ale je, že len málokedy sa ukončením práce pozatvára viacero okien. Väčšinou zatvorím len pár a s príchodom novej úlohy sa ich otvorí ešte viac. Hoci si uvedomujem limity môjho počítača, dávam mu riadne zabrať.

Niekedy je to tak aj v našich životoch. Máme pootváraných až príliš veľa aktivít, vecí, ktorým sa venujeme – našu myseľ zamestnáva príliš veľa povinností. No aj náš procesor – naša myseľ, naše telo – majú svoje limity. Nedávno som čítala článok, v ktorom sa písalo, že len 2% celkovej populácie ľudstva skutočne zvláda multitasking, t. j. venovanie sa viacerým činnostiam naraz (prepáčte žienky – ale vyzerá to tak, že aj keď vieme robiť viac vecí naraz, máme svoje hranice).

Napriek tomu, že spoločnosť tlačí na našu výkonnosť v takmer každej oblasti nášho života, neboli sme takto stvorení. Máme len obmedzený „procesor a pamäť”. Naše telo, duša a duch potrebujú svoje tempo. Potrebujeme naše otvorené úlohy dokončiť, zatvoriť a až potom otvoriť a pustiť sa do nových úloh. Ak neustále hovoríme novým úlohám áno – bez toho, aby sme uzatvorili tie prvé – ostanú nám všetky visieť v mysli a zahltia našu celkovú výkonnosť. Zabránia nám skutočne oddychovať a spôsobia v živote veľa stresu a napätia. Potrebujeme sa k svojmu „počítaču” správať šetrnejšie, potrebujeme niektoré „okná” – povinnosti pozatvárať, aby naše telo, duša a duch stíhali.

Máme pred sebou letné obdobie – čas, kedy si zvykneme dopriať viac oddychu a relaxu. Pozvime do tohto času nášho Stvoriteľa – toho, ktorý pozná naše limity. On vie, ktoré „okná” v našich životoch potrebujeme zatvoriť, ktoré nás zbytočne oberajú o silu. A naopak vie, ktoré „stránky” potrebujeme nechať otvorené, príp. potrebujeme otvoriť, aby bol náš život naplnený. Aby bol v súlade s Božím plánom i naším povolaním a zároveň v súlade s kvalitou aj výkonnosťou  nášho „počítača”. Doprajme si nový Boží reštart.

Lucka

Tvoja vôňa ostala…

Mám rada vône – vôňu zeme po daždi, vôňu rannej kávy, teplú vôňu bábätiek, sviežu vôňu jari, vôňu dreva, jemnú vôňu materinej dúšky, „vôňu“ našich detí vracajúcich sa z tábora… vôňu domova. O každej z nich by som vedela rozpovedať príbeh…

Nedávno som dostala SMS-ku: „… cítila som vôňu, s ktorou si prišla. Usmiala som sa… už tam nie si, ale Tvoja vôňa ostala…“

Pre niekoho je vôňa, ktorú vyžarujeme, príjemná, pre iného nie („vôňa“ tlačenky s cibuľou na ceste výťahom z prvého na siedme poschodie chce zrejme silného fanúšika slovenských špecialít).

Aj obchodné reťazce na to už dávno prišli – to, čo zákazník po príchode do obchodu zacíti, to, čo mu zavonia, ho ovplyvní natoľko, že nevedomky kúpi určitý produkt. Napríklad vôňa čerstvého chlebíka, kávy či klobásky v nás podvedome vyvolá chuť zájsť do sekcie potravín a poriadne naplniť svoj košík.

Vôňa… To, čo sa šíri okolo mňa. To, čo vnímajú tí, ktorých stretávam. To, čo ostane „visieť vo vzduchu“, keď odídem. To, čo si ostatní o mne zapamätajú…

Akú vôňu vyžarujem? Šíri sa zo mňa len vôňa drahého parfumu alebo som zapamätateľná aj pre svoj postoj lásky a pokoja v ťažkých chvíľach? Zapamätateľná pre podobnosť s Ježišom…

Šírim Kristovu vôňu? Som natoľko presiaknutá Jeho prítomnosťou, že to je zo mňa cítiť?

Páči sa mi biblický príbeh o žene, ktorá rozbila alabastrovú nádobu s veľmi vzácnou nardovou masťou a pomazala ňou Ježiša (Marek 14: 3 – 9). Už samotný materiál, z ktorého bola nádoba vyrobená, bol vzácny. Pokiaľ by však nádoba nebola rozbitá, nikdy by sa nedostal von jej obsah. Vôňa masti by sa šírila navôkol, ale len veľmi jemne. Až keď bola nádoba rozbitá, mohla sa vôňa rozvinúť naplno, v celej svoje sile a nádhere. My sme ako tie nádoby. Vzácny nard je ako Duch svätý, ktorý nám bol daný. Ak nenecháme Ducha Svätého, aby pôsobil cez nás, ostaneme len peknými nádobami, za ktoré bolo veľa zaplatené… Odovzdali sme svoje životy Kristu naplno?

Ak necháme umrieť svoje ambície, túžby či plány, viac z nás bude cítiť pôsobenie Ducha Svätého. Čím viac času budeme tráviť v Božej blízkosti, čím viac budeme premýšľať nad Jeho slovom, čím viac sa budeme podriaďovať Jeho vôli, tým viac Mu budeme podobní. Tým intenzívnejšie budeme šíriť Jeho vôňu. Vôňu Božej múdrosti, Ježišovej obetavosti, Baránkovej krotkosti, nekonečnej Otcovej lásky a dobroty, milosrdenstva….

Akú vôňu šírime okolo seba? Vôňu drahých parfumov vo vzácnych nádobách alebo vôňu rozhodných Ježišových nasledovníkov?

Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu uprostred tých, čo získavajú spásu aj medzi tými, čo hynú; jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života na život. 2. Kor. 2: 15 – 16.

Zuzana