Kvalita ovzdušia

Environmentálne otázky v dnešnej dobe rieši každá krajina sveta. Dostali sme sa do štádia, kedy už neriešime, ako problému znečisťovania predísť, ale skôr to, ako ho čo najviac eliminovať, spomaliť jeho šírenie. Znečistené je ovzdušie, pôda, voda … Európska komisia vedie právne konanie voči 18 členským krajinám – vrátane Slovenska – za prekročenie stanovených limitov možného znečistenia a nedostatočne zabezpečenej ochrane kvality ovzdušia. Prečo je kvalita ovzdušia tak dôležitá? Asi netreba vysvetľovať, že všetky možné enviro znečistenia sú tichým zabijakom života na zemi. Vieme si na ne zvyknúť, no skôr či neskôr budeme žať to, čo sme zasiali. Ak nechceme žať ovocie spôsobujúce choroby, musíme podniknúť konkrétne kroky na zlepšenie situácie v našej krajine, vo svete. 

Aj duchovný svet má svoje „životné prostredie”. Jedným z dôležitých spôsobov, ako ho chrániť, sú naše SLOVÁ. V Biblii sa píše: „Smrť a život sú v moci jazyka, a kto ho miluje, okúsi jeho ovocie.” (Príslovia 18,21). Slovami môžeme preklínať, ohovárať, nadávať, klamať, zveličovať, zosmiešňovať … Slovami ale môžeme tiež žehnať, povzbudzovať, hovoriť pravdu v láske, chváliť …. Čo hovoríme a akým spôsobom to hovoríme, má vplyv na kvalitu duchovného ovzdušia v našom okolí. 

Keď si spomeniem na posledné obdobie v našej krajine, na sociálne siete, ale aj celkový spôsob komunikácie medzi ľuďmi, bliká mi červená SOS kontrolka. Prekročili sme všetky možné hranice emisných limitov. Na negatívne slová sme si zvykli. No tichý zabijak robí svoju robotu. Nepekné a negatívne slová z našich úst prinesú svoje ovocie. Jazyk plný hnevu, kritiky a nenávisti znečisťuje ľudské srdcia a prináša zranenia, pocit odmietnutia, zlyhania, menejcennosti. Ovzdušie sa plní strachom, úzkosťou a následne rôznymi chorobami. Je načase podniknúť konkrétne kroky na zlepšenie situácie v našom okolí. Slová požehnania, povzbudenia, chvály, slová povedané milo a s láskou môžu znížiť mieru znečistenia duchovného ovzdušia. Slová života prinášajú do ľudských sŕdc radosť a čistotu. Pozdvihujú a povzbudzujú, liečia ubolené duše a následne aj ubolené telá.

Pán Boh nám zveril do úst mocnú zbraň. Môžeme ňou škodiť, no môžeme ňou aj „liečiť”.

SHMÚ má na svojej stránke zverejnené informácie o aktuálnej miere znečistenia ovzdušia v mestách. Ak by sme si takéto informácie zaznamenávali aj my, aké by bolo aktuálne znečistenie duchovného prostredia v našom meste, práci, zbore, rodine? A čo ja? Ako sa správam ku svojmu duchovnému životnému prostrediu? Som ten, čo ho znečisťuje, alebo ten, čo podniká kroky na jeho ochranu?

Pridávam jednu malú environmentálnu výzvu v rámci svetového DŇA RODINY (15. 5.):  Podnikni tento mesiac konkrétne kroky na ochranu ovzdušia v tvojej rodine – cielene povzbudzuj, dobroreč, chváľ a žehnaj každého jej člena a nezabudni pozorovať, ako sa tým mení kvalita ovzdušia 🙂

Lucka

Identita Božích dcér

Náš skoro trojročný syn nedokázal v sebe spracovať informáciu, že jeho maminka má aj meno. Bola som proste jeho mamka a to, že sa volám Katka, mu nešlo do hlavičky. Mama je predsa mama.

Keď som nad tým uvažovala, uvedomila som si, že často aj ja samu seba vidím len ako mamu. Však starostlivosť o deti ma zamestnáva na plný úväzok a na iné aktivity nezostáva veľa času. Pozerať sa na seba len cez okuliare materstva prináša ale veľa nástrah a sklamania. V prvom rade som Božia dcéra a moja identita Božej dcéry sa nemení ani vtedy, keď sa stanem matkou. Materstvo nemôže vytvárať podstatu mojej identity. Teraz tu deti sú, no raz odídu. Ako všetko, čo nám bolo dané.

Ak sa akákoľvek úloha, do ktorej nás Boh postaví, stane niečím, čo bude definovať to, kým sme, zvedie nás to z cesty, na ktorej nám Kristus sám hovorí, kto som a komu patrímNaším zámerom má byť zakoreniť svoju identitu v tom, čo hovorí o nás Boh. Božie slovo je plné nádherných uistení o našej podstate ( Ef 1:11, Rim 6:4, 2 Kor 5:17, Jn 15:15, Rim15:7, Ef 2:10…), stačí ho otvoriť a čerpať.

Blíži sa Deň matiek. Je to deň, kedy máme preukázať úctu ženám, ktoré zastávajú rolu matky. Nezabudnime však všetkým matkám pripomenúť, že sú predovšetkým Božie vyvolené a milované dcéry.

Katka

V tom momente, keď Anna tresne Gilbertovi tabuľku o hlavu

Impulzívnosť a zasnívanosť Anny zo Zeleného domu prispeli k príhodám, ktoré boli plné nenapodobiteľného humoru. Autorka nikdy nezabudla na morálne ponaučenie, a tak sa dievčenský príbeh, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1908, stal aktuálnym prakticky v každej dobe.

Či už si jedenásťročná hlavná hrdinka pochutnala na ríbezľovom víne namiesto muštu, dala do torty krém na tvár namiesto vanilkového cukru, alebo si zafarbila vlasy nazeleno, vždy to bola zábava.  Kvôli svojej márnomyseľnosti, impulzívnosti a zasnívanosti sa Anna dostáva do relatívne trápnych, ale zároveň vtipných situácií, ktoré vždy končili láskavým poučením. Márnivá povaha siroty Anny sa naplno prejaví, keď si zafarbí svoje nechcené ryšavé vlasy. Má nádej, že budú hnedé, no v skutočnosti si ich nafarbí na zeleno.

S rozhodnutím zmeniť svoj imidž súvisí aj príbeh, ktorý mi asi najviac utkvel v pamäti – krátko po príchode Anny do adoptívnej rodiny v malom mestečku Avonlea začne malé pehavé dievčatko chodiť do školy. Tam sa veľmi dobre učí a je jedna z najlepších v triede. Jedného dňa však, pred očami všetkých spolužiakov v škole, Anna schytí svoju tabuľku na písanie a tresne ju o hlavu spolužiakovi Gilbertovi. Hnedooký fešák sa opovážil nazvať ju „ryšavkou“. Čitatelia a diváci tohto milého príbehu vedia, že Gilbert zohrá v Anninom živote dôležitú úlohu…

Napriek všetkému, z prchkej a unáhlenej Anny vyrastie krásne, múdre a dobré dievča. Hoci jej trvá dlho, kým prestane spolužiaka odmietať, kým mu naozaj odpustí! Keď sa tak stane, akosi si v tom príbehu všetci vydýchneme, usmejeme sa a povieme si: „Konečne, tak to má byť!“ V tom momente, keď Anna tresne Gilbertovi o hlavu tabuľku totiž… začína koniec vzťahu. A hoci príbeh pokračuje, vieme, že jeden z kľúčových vzťahov je narušený…

  1. V tom momente, keď Anna tresne Gilbertovi tabuľku o hlavu, som pochopila, aké je zmierenie potrebné!

Anna pochopí, že ju Gilbert nechcel zraniť ani uraziť a že ju má veľmi rád. Práve Gilbertovi napokon hovorí „áno“, a tak sa príbeh, ktorý začal „koncom“ (tabuľky na písanie aj vzťahu medzi Annou a Gilbertom), premieňa na niečo pekné, čo mení život.

  1. V tom momente, keď Anna tresne Gilbertovi tabuľku o hlavu, som pochopila, aké je zmierenie dobré!

Áno, povieme si, toto je romantika vskutku vyšitá! Poznám však podobný (romantický) príbeh…

  • o dievčati, ktoré sa v živote z vlastných síl veľa usilovalo…
  • o vzťahu, ktorý dlho odmietala…
  • kľúčový vzťah ostával narušený,
  • až jedného dňa naozaj prijala, že Ktosi ju má veľmi rád.
  • … a to jej zmenilo život!
  • Povedala ÁNO.

… a dnes je jej meno zapísané v Knihe života. A ona verí a dôveruje a teší sa na stretnutie s Ním!

Hedwi<><

Keď o „Víťazstve bez meča“ (nášho ostrého jazyka) premýšľa Mike Sullivan

Veľkonočné číslo zborového časopisu ZAčítaj sa práve počas týchto sviatkov prichádza do našich mailových schránok. Veľkonočné číslo hľadí na nový začiatok, ktorý prináša kríž a prepája ho s výzvou pre nás, kresťanov, začať (a vytrvať) v komunikácii bez „meča“ – rozhodovať sa pre komunikáciu, ktorá už nechce byť zraňujúca, urážlivá, ponižujúca, neúctivá alebo neláskavá. Rovnako, ako už nechce byť kritická (na adresu vlády, pandemických nariadení, pretrvávajúcej izolácie, iných ľudí a pod.) Ale v nádeji siaha po modlitbe, ako po účinnom riešení, ktoré lomí moc ťaživého negativizmu, hnevu a zúfalstva.

Hovoriť „bez meča“ vlastného jazyka je iste veľká výzva, ale nie je nemožná! Presvedčený o tom je aj Mike Sullivan, ktorý nás v časopise pozdravil hlbokým posolstvom, keď zodpovedal na ťažkú otázku – Ako môžeme zvíťaziť bez meča (jazyka) počas tohto jedinečného veľkonočného obdobia s COVID-om?

Podľa Mike-a prišiel Pán Ježiš na zem s jediným posolstvom, bolo ním „pozvať ľudí a navždy im otvoriť cestu do Božieho kráľovstva.“ Mike poukazuje na to, že „Ježišova metóda hľadania učeníkov bola pokojná“. Rozbúrená a nejednotná ale bola reakcia ľudí v jeho okolí. „Spôsob, akým Ježiš reagoval, keď sa napätie v spoločnosti zvyšovalo nás učí, ako môžeme aj bez meča víťaziť pri budovaní Jeho kráľovstva, najmä počas tejto COVID doby plnej „lockdownov“ a obmedzení.“

Mike pokračuje: „Pred dvetisíc rokmi trpel svet inou pandémiou – chorobou strachu, nevôle a nestability. Politicky bola krajina po celé desaťročia pod rímskou nadvládou. Ekonomicky v nej dominoval medzinárodný obchod, vysoké dane a otrocká práca.“ Aj sociologicky pozostával Jeruzalem z rôznych etnických skupín, z rôznych ľudí… Bolo preto „prirodzené“, že náboženskí predstavitelia strácali kontrolu a boli podráždení a žiarliví. Ježiš podľa nich prejavoval nedostatok úcty k ich tradíciám, ohrozoval ich spôsob života aj náboženský systém a autoritu. „To, čo sa stalo potom, nás vedie k otázke, ako by sme sa mali správať, keď prežívame veľké napätie, keď sa cítime bezbranní alebo veci nejdú podľa plánu.“ Mohli by sme byť:
a) ako náboženskí vodcovia, ktorí majú rozhnevanú myseľ a túžia zabíjať;
b) ako Peter, ktorý reagoval prudko a násilne; vytiahol meč a odťal mužovi ucho;
c) ako Ježiš, ktorého reakcia bola láskavá, pokojná a bez použitia násilia, bez meča.

Mike Sullivan uvažuje: „Dnešné prísne obmedzenia spôsobujú rozdelenie medzi našimi srdcami, mysľami a dušami. V každom z nás sa odohráva bitka, ktorá nás rozptyľuje a odvádza od toho, že by sme mali byť počas týchto dní ako Kristus. Naše telo nám hovorí, že by sme mali bojovať, ale srdce nám hovorí, aby sme milovali.“ V tejto nerozhodnej situácii poukazuje Mike na závery nedávnej harvardskej štúdie, ktorá potvrdila, že nenásilie je úspešnejšie ako násilné kampane. Výskum revolúcií, občianskych vojen a teroristických udalostí za posledných viac ako 100 rokov totiž ukázal, že mierový občiansky odpor bol pri presadzovaní zmien efektívnejší. „Skvelým príkladom je vodca občianskych práv reverend Martin Luther King, ktorý pokojne protestoval za rovnoprávnosť“, uvádza Mike a vzápätí si dáva kľúčovú otázku svojho odkazu pre nás:

„Ako teda môžeme zvíťaziť bez meča počas tohto jedinečného veľkonočného obdobia s COVID-om?“
M. Sullivan nám, evanjelikom v Žiline, odkazuje: Zastavme sa, stíšme sa a spoznajme, že Boh má nad všetkým kontrolu. Pýtajme sa Boha, čo nám chce počas týchto dní ukázať alebo nás naučiť (a robme tak prostredníctvom modlitby, čítaním Biblie alebo našou online účasťou v malej skupinke).
A napokon, skôr, ako sa začneme hnevať (na obmedzenia, ľudí s odlišným názorom, ako je ten náš a pod.) odpovedzme ako Ježiš – s láskou a prívetivosťou voči našim rodinám a susedom. „Poďme nájsť spôsoby, ako im môžeme slúžiť, tým, že sa im ozveme alebo im pomôžeme (…) Modlime sa aj za vládu a zdravotníckych odborníkov – za múdrosť pri prijímaní dôležitých rozhodnutí.“

Mike Sullivan je presvedčený, že „to, ako konáme, bude mať vplyv na naše okolie“, aj preto nás vyzýva byť aj v ťažkých situáciách ako Ježiš, ktorý vždy ukazoval na Božie kráľovstvo!

Pozdrav Mike Sullivana spracovala Hedwi <><

Pozdrav v pôvodnej verzii si môžete prečítať v časopise ZAčítaj sa na str. 21.

V.I.P. miesto

V.I.P. – very important person = veľmi dôležitá osoba. Tri písmenká, ktoré vám môžu dodať pocit dôležitosti, hodnoty, výnimočnosti či praktické výhody.  Raz som mala možnosť byť V.I.P. osobou na prestavení baletu od Ruských Kozákov. Firma, v ktorej manžel pracuje, bola sponzorom tohto predstavenia, a tak sme dostali V.I.P. lístky. Nemuseli sme sa tlačiť v rade, báť sa o to, či budeme mať dobrý výhľad. Všetko už bolo pre nás nachystané, rezervované a my sme si mohli užívať predstavenie z toho najlepšieho miesta.

Spomenula som si na tento zážitok, keď som si nedávno čítala jeden úžasný verš zo Žalmu 25*:

Existuje dôverné miesto, rezervované pre tých, ktorí oddane milujú Boha. Miesto v Jeho blízkosti, kde môžeme prijímať zjavenia a tajomstvá Božích zasľúbení.

V.I.P. rezervované miesto. Hneď vedľa Boha, v Jeho blízkosti. Nemusím sa tlačiť, báť sa, že nebudem sedieť dosť blízko. Nemusím sa porovnávať s mojím blížnym a snažiť sa byť lepším, zbožnejším, pokornejším, láskavejším. Nemusím si to miesto zaslúžiť oddanou službou alebo akýmkoľvek výkonom.

A predsa sú tu isté podmienky/pravidlá:

Keď sme dostali možnosť ísť na predstavenie, TEŠILI SME SA. VYHRADILI sme si naň ČAS a tesne pred predstavením sme sa SLUŠNE OBLIEKLI a UPRAVILI.

TÚŽBA PO BOHU, ČAS vyhradený pre BOHA a POKÁNIE – čistota môjho srdca. Tieto tri veci sú červeným kobercom, po ktorom môžeme prejsť a sadnúť si na svoje V.I.P. miesto hneď vedľa Najvyššieho, Najmocnejšieho, Najláskavejšieho, Najúžasnejšieho a Milujúceho Boha.

Milovaná – V.I.P. – veľmi dôležitá osoba. Tvoj Boh na teba čaká. Tvoja menovka je na kresle hneď vedľa Neho. Drží ti miesto, aby ti odkrýval Svoje tajomstvá, aby ti zjavoval cestu, ktorú pre teba prichystal. Čaká na začiatok predstavenia. PRÍDEŠ?

(*Žalm 25,14 – preklad z anglickej Biblie – Passion Translation)

Lucka

Čo som sa naučila od Anny zo Zeleného domu

  • „Veď nič neješ,“ karhala ju Marilla a pozrela na ňu, akoby sa Anna dopustila vážneho priestupku.
  • Ryšavé dievča s pehami na nose si povzdychlo: „Nemôžem. Som na dne zúfalstva. Môžete jesť, keď ste na dne zúfalstva?”
  • „Nikdy som nebola na dne zúfalstva, nemôžem to teda vedieť,“ odpovedala Marilla.
  • „Nikdy? Pokúsili ste sa aspoň predstaviť si, že ste na dne zúfalstva?“

Tak to jednoducho bolo – dopadlo to vždy zle. Divák sledujúci príbeh malej siroty Anny mal pocit, že to dievča priťahuje problémy ako magnet! Prečo neskúsiť kráčať po streche starej školy? Prečo nevypiť namiesto muštu ríbezľové víno?  Prečo sa priznať, že v mlieku na puding sa utopila myš? Prečo neskúsiť dať do torty krém na tvár namiesto vanilkového cukru alebo si zafarbiť vlasy nazeleno? V sedemdielnom dievčenskom románe boli znázornené zväčša komické a častokrát absurdné situácie, ktoré bravúrne ilustrovali typické dievčenské problémy.

Keď som mala pätnásť rokov, to, čo ma na Anninych príbehoch tešilo vždy najviac, bola skutočnosť, že akokoľvek zlá a ťažká situácia sa napokon vždy vyriešila. Každý problém Anny zo Zeleného domu sprevádzali obavy, strach, výčitky, frustrácia z ďalšieho vlastného zlyhania, výbuchy hnevu aj hanba. A končili optimizmom jej vlastným:

… lebo každú chybu urobíme iba RAZ,

… lebo vďaka chybe sme sa naučili niečo NOVÉ,

… lebo vždy ráno možno začať ODZNOVA a BEZ CHÝB.

Dnes (keď mám 35 plus) už viem, že z „vlastnej vôle nemôžem nič činiť“ (Jn 5,30).  Pretože ak sú veci postavené na mojich rozhodnutiach, veľakrát končím ako Anna… zmietaná v obavách, strachu, výčitkách, frustrácii z ďalšieho vlastného zlyhania. O to viac túžim po tom, aby Boh konal skrze mňa. Aby veci nestáli na mojom rozhodnutí, ale na tom, čo odo mňa chce On.

Modlím sa za to, aby som každé ráno začala s DȎVEROU a v BOŽEJ PRÍTOMNOSTI, pretože to dnes pre mňa znamená začať ODZNOVA a BEZ CHÝB.

Hedwi<><

K bójke a späť

Už dlhší čas ma Pán Boh núti zamyslieť sa nad svojím modlitebným životom. Opakovane a nenútene mi podsúva otázku: „Nedalo by sa z neho vyťažiť viac? Nechceš sa posunúť bližšie ku Mne?” Jasné, že chcem! Ale to moje posúvanie sa mi zdá akési pomalé a nepravidelné…

Nedávno sa jeden vzácny brat podelil o svoj spôsob premýšľania nad modlitebným životom a prirovnal ho – k plávaniu. Podľa neho to s našimi modlitbami niekedy vyzerá asi takto: stojíme na brehu mora, vidíme bójku, skočíme do mora, preplávame k bójke, chytíme sa jej, chvíľku si tento okamih vychutnáme a znovu plávame späť na breh. A na ďalší deň urobíme to isté. A potom znovu a znovu. A takto nejako vyzerajú naše modlitby. Vidíme Boha, „preplávame” v modlitbe k Nemu, „vyklopíme” všetky svoje prosby i vďaky a opäť plávame späť na breh. A takto pokračujeme aj v ďalších dňoch. Stále rovnaká rutina. Dni, mesiace, roky… Modlíme sa stále rovnako, za tie isté veci. Tými istými slovami. Predvídateľne (ako výstižne hovorí Craig Groeschel, zakladateľ organizácie Life.Church). Bez väčšieho zápalu či vášne. Pohodlne. Bez vyrušenia. Plávame plytko…

Bojíme sa ponoriť hlavu pod hladinu. Netušíme, čo skrýva hlbina pod nami. Čo ak sa nám tam nebude páčiť? Svet pod hladinou je pre nás veľkou neznámou. Prináša nečakané výzvy. Neplánovanú zmenu v naučenom stereotype.

A pritom stačí len opustiť svoju zónu komfortu i istoty a nechať sa viesť Bohom. Stačí len ponoriť hlavu a vnímať krásu koralov, podmorského života a netušených hlbín. Stačí tak málo! Len byť viac vnímavý k Božiemu hlasu. K Jeho volaniu.

Biblia je plná príbehov ľudí, ktorí vysielali k Bohu svoje vrúcne, zúfalé, pokorné, tiché, bolestivé… modlitby. Je plná ľudí frustrovaných, prenasledovaných, opustených, sklamaných, ponížených, oklamaných… a predsa kľačiacich na kolenách pred Bohom a očakávajúcich Jeho zázraky.

Modlil sa snáď Dávid počas prenasledovania nepriateľmi plytko a bez zápalu? Nie! Jeho modlitby vychádzali z hĺbky jeho ubolenej duše. Boli plné emócií, zúfalstva, utrpenia… (napr. Žalm 22. Mimochodom – žalmy sú skvelým príkladom vášnivých, hlbokých modlitieb Božích ľudí.)

Modlil sa Nehemiáš, keď sa dozvedel o skaze Jeruzalema, v pohodlí svojho postavenia jednoduchým: „Pane, postaraj sa…”? Nie! Plakal, smútil, postil sa. Vo svojom žiali volal k Bohu (Nehemiáš 1: 4 – 11).

Modlil sa Ježiš pred svojím zatknutím v Getsemane pokojne, používajúc naučené frázy? Kdeže! Jeho modlitby boli plné strachu, úzkosti a bolesti (Marek 14: 33 – 36).

Áno, bójka bude stále na svojom mieste a nič nám nebráni plávať s hlavou nad hladinou, chytiť sa jej a znovu preplávať späť na breh. Do bezpečia. Do každodenného stereotypu. Do zabehanej rutiny… Ale rutina nám nedovolí objaviť krásu hlbiny. Stereotyp zabráni zmene nášho ja. V bezpečí svojich naučených, opakujúcich sa modlitieb nedáme Bohu šancu pohnúť nebom, urobiť zázrak, ktorý otrasie naším okolím aj nami samými.

Náš Boh je predsa Bohom zázrakov! Všemocný Boh. Darca pokoja. Svätý Boh. Emanuel. Boh rozdeľujúci more. Boh hovoriaci z horiaceho kra. Boh dávajúci život. Kráľ. Pastier…. Nik obyčajný či nudný. Túži po tom, aby sme Ho spoznávali viac a boli Mu bližšie.

Pridáš sa?

Chceš ísť do hĺbky?

Nie je nič jednoduchšie! Vezmi Bibliu, nájdi si svoj tichý kútik a nechaj Tvorcu vesmíru, nech ťa vedie do hlbiny. Do sveta pod hladinou, ktorý láka svojou pestrosťou, pokojom a nečakanými dobrodružstvami. Pôstne obdobie, v ktorom sa práve teraz nachádzame, je na takúto zmenu viac než vhodné 😉.

 

Za inšpiráciu ďakujem Maťovi J.

Návod na to, ako ísť hlbšie vo svojich modlitbách, nájdete napr. v aplikácii YouVersion  v pláne Dangerous prayers (Nebezpečné modlitby) od Craiga Groeschela

Zuzana

neNAPLNENÉ očakávania

Symbolom tohtoročného Národného týždňa manželstva je záchranné koleso. Koleso, ktoré je potrebné hodiť, keď sa členovia posádky začnú topiť. Rozmýšľala som nad tým, koľkokrát a akým spôsobom bolo záchranné koleso hodené nášmu manželstvu. Napriek tomu, že sme neprežili veľké kritické obdobia, aj my sme sa občas topili a potrebovali pomoc.

Keď sme vstupovali do manželstva, sľubovali sme si, že budeme pri sebe stáť v dobrom aj zlom. Zo začiatku to bolo fajn, avšak časom sme podvedome začali vzájomne očakávať, že práve ten druhý bude pri mne stáť o čosi viac ako ja pri ňom. Že ten druhý bude napĺňať moje očakávania, a tým mi samozrejme bude prejavovať lásku. Obojstranná opora sa stala jednostranným očakávaním. Žiaľ nereálnym. Naše vzájomné očakávania od toho druhého nedostávali svoje naplnenie a to nás často viedlo k sklamaniu, hnevu, kritike toho druhého a niekedy aj k tichej domácnosti. Egoizmus si bral svoju daň. Pamätám si na moment, keď som rozhorčená a tiež sklamaná prišla pred Pána a vylievala mu svoje srdce. Čakala som, že mi Boh dá za pravdu, podporí ma nejakým povzbudivým slovom, ponesie ma v mojej sebaľútosti. No nestalo sa tak. Áno, Boh dáva do poriadku naše srdcia a nie sú mu ľahostajné naše boje. Ale tiež koná v pravde. Otvorila som vtedy písmo a v Izaiášovi 54, 5 som si prečítala: Lebo tvojím manželom je tvoj učiniteľ, Hospodin Zástupov je Jeho meno….”  Boli to v tej chvíli prísne, no pravdivé slová. Boh hovoril k môjmu srdcu a jasne mi ukázal, že žiaden manžel či manželka nie je schopná napĺňať očakávania toho druhého.

Nechcem tým teraz povedať, že nemáme napĺňať naše vzájomné potreby – tento prejav lásky je veľmi potrebný. No nesmieme upadnúť do stavu, kedy bude naše srdce závislé od očakávaní človeka. Nikdy nebude naše srdce spokojné, kým nespočinie v našom Stvoriteľovi (sv. Augustín). Naše srdce neupokojí manžel či manželka, aj keby sa akokoľvek snažil. Naše srdce bude naplnené jedine v Bohu. On je naším manželom – zdrojom lásky, naplnením každej našej potreby. Jedine v Jeho prítomnosti, v tichu a osobnom čase s Ním sa napĺňa naše srdce tým, čo potrebujeme. A keď sú naše potreby naplnené a naša citová nádrž preteká, veci sa zmenia. Začíname dávať – lebo máme z čoho dávať. Prestávame očakávať, lebo každá naša potreba je už naplnená Hospodinom. Toto záchranné koleso začalo prinášať do nášho manželstva slobodu, radosť, úctu a paradoxne aj naplnené vzájomné potreby :). Bohu na našich manželstvách záleží. Vie, čo sa deje v samotnom jadre našich vzťahov. Dovoľme Mu, aby do nich vstúpil so Svojou pravdou a láskou, aj keď to možno nebude hneď podľa našich predstáv a očakávaní.

Organizátori Národného týždňa manželstva pripravili na tento týždeň viacero aktivít a podnetov, ako posúvať naše manželstvá vpred. Verím, že budú pre manželov povzbudením, občerstvením a pre niekoho možno aj záchranným kolesom, aby nám v manželstvách bolo dobre a bezpečne. Majte krásny a vzácny manželský čas!

Lucka

Minimalizuj

Asi pred rokom som mala obdobie minimalizmu. Je to postoj, vďaka ktorému sa snažíte zminimalizovať počet vecí, ktoré vás obklopujú a ktoré v podstate nepotrebujete, zavadzajú vám a len ich skladujete u seba v domácnosti. Môže sa to týkať oblečenia, kníh, vecí každodennej potreby, hračiek, kuchynských pomôcok, ale vlastne aj každej miestnosti v dome, ktorá je preplnená a v ktorej sa neviete orientovať. Ide o to, aby si človek vyčistil priestor, v ktorom žije a tým pádom nestrácal čas starostlivosťou a upratovaním vecí, ktoré mu vlastne zavadzajú a nevyužíva ich. Načítala som si knihy a išla som do toho.

No neostala som len pri „čistení“ fyzického priestoru okolo mňa. Často sa venujeme veciam, ktoré nám nie sú prospešné, ktoré nás zbytočne oberajú o čas a energiu a niekedy si ani neuvedomujeme, že to pre nás nie je dobré. Preplnené diáre aktivitami, stretnutiami, udalosťami, krúžkami detí, návštevami, v momentálnej situácii čítanie vecí, ktoré nás nikam neposúvajú, nekonečné surfovanie po internete, nekončiace dopĺňanie dopamínu… Keď si v tom všetkom uvedomíme, že ten čas, ktorý chceme venovať Ježišovi, vlastne ani nemáme kde nájsť a ak si ho nájdeme, tak len po skončení nekončiacich povinností a zábavy, tak
máme problém. Je čas minimalizovať. Raz som počula vetu, že čím menej vecí človek má, tým menej má starostí. Niečo na tom bude. Ak zminimalizujeme zbytočné rozptýlenia, ktorým musíme každý deň čeliť, a veci, o ktoré sa musíme starať (deti ani manželov a manželky, prosím, do toho nezaraďte 😉), môže prísť nádych vo voľnom priestore, do ktorého môže vstúpiť Boží pokoj a pocit, že sme presne tam a robíme presne to, čo od nás Boh chce. Jednoducho sme s Ním a nebráni nám v tom žiadne utieranie prachu z jarnej, letnej či zimnej výzdoby, ktorú obmieňame, ani 25. článok na internete, ktorý dnes musíme prečítať.

Príkladom života s materiálnym minimom nám môže byť sám Ježiš. Rodina, v ktorej vyrastal, bola určite skromná. Keď sa pustil do svojej služby, určite so sebou nenosil kufre plné vecí, bez ktorých by nemohol fungovať. Spoliehal sa na svojho Otca a v ňom mal všetko, čo k životu potreboval.

Niečo by sme zminimalizovať mali a niečo by sme naopak mali zmaximalizovať najviac, ako sa dá. Čas strávený v Božej prítomnosti je vždy dobre strávený čas, a preto by sme ho mali vyhľadávať a túžiť po ňom.

Tak minimalizujme a maximalizujme na tých správnych miestach!

Katka

Naša pomoc je v MENE Hospodinovom

V Biblii majú mená svoj špecifický význam. Ľudia niesli meno podľa toho, čo ich charakterizovalo – kým boli. Meno vystihovalo svojho nositeľa. Buď ho ľudia dostali pri narodení (tak ako i dnes), alebo im dal Boh nové meno počas ich života.

Aj Boh má svoje meno, určené podľa podstaty Jeho bytia. Podľa Jeho charakteru, podľa toho, kým je.

Doba, ktorú teraz všetci zažívame, nám prináša rôzne situácie. Niektorí sú šťastní, že nemusia do školy, do práce, že môžu byť doma a chodiť viac do prírody. No veľká časť ľudí zažila aj nepriazeň situácie a jej dopady na vlastnej koži. Strach, smútok, žiaľ, strata blízkeho človeka, strata finančnej istoty, úzkosti, negatívne správy z každej strany… Je toho akosi priveľa. Náš Boh o tom všetkom vie. Je až priveľmi osobný (niekedy viac, ako by sme chceli :)). Pozná naše prežívanie, naše emócie, naše myšlienky, pozná aj naše tajomstvá – tie, ktoré si zamkýname v srdci, aby ich nik nevidel, ale i tie, ktoré sa iným slovom volajú hriechy, zranenia a bolesti. Túži nám pomôcť, odpustiť, uzdraviť nás… Pozná aj to, koľko máme vlasov na hlave, pozná naše MENO a pozná aj náš hlas, keď na Neho voláme.

Aj Boh má svoje meno. Meno, na ktoré môžeme zavolať, keď potrebujeme pomoc.

V Žalme 124, 8 sa píše: „Naša pomoc je v MENE Hospodinovom, ktorý učinil nebo i zem.” Naša pomoc je v mene – charaktere, podstate toho, kým Boh je.

Boh sa dáva ľuďom poznať v rôznych menách. Zjavuje nám svoj rôzny charakter, v ktorom môžeme nájsť pomoc. Meno, na ktoré sa môžeme spoľahnúť, ktoré chce byť pre nás osobné, ktoré chce pomôcť tam, kde to najviac potrebujeme.

Meno  JAHVE – ten, ktorý je, ktorý existuje. Toto meno vystihuje plnosť Jeho bytia. Existenciu samu v sebe.

 

A kým teda je?

JAHVE JIREH – Boh, ktorý zabezpečí. Postará sa.

JAHVE NISSI – Boh je moja zástava, môj víťazný prápor, moje víťazstvo v každej situácii.

JAHVE RAFFA – Boh je lekár, ten, čo uzdravuje (aj keď skolí pandémia).

JAHVE SAVAOT – Pán Boh zástupov (vidí aj situáciu v krajine a spoločnosti).

JAHVE SIDKENU – Pán je naša spravodlivosť (aj keď sa nám zdá, že život hrá proti nám a nie je fér).

JAHVE SHALOM – Pán je pokoj.

JAHVE ROI – Pán je môj pastier.

EL EMETH – Boh pravdy.

JAHVE TSURI – Pán je moja opora.

EL NEHKUMAH – Boh všetkej útechy.

JAHVE UZZI – Pán je moja sila.

JAHVE ORI – Pán je moje svetlo.

EMANUEL – Boh s nami.

ABBA – Otec.

PARAKLETOS – Tešiteľ.

(Vykupiteľ, Boh spásy, Učiteľ, Slovo, Vzkriesenie a Život, Kristus, Chlieb života, Svetlo sveta, Alfa a Omega….)

Milovaní, Boh volá po mene mňa aj teba (Izaiáš 45,3). Poďme Ho aj my volať Jeho menom. On sa nám chce dať spoznať, chce nám pomôcť. Na ktoré z Jeho mien potrebuješ dnes zavolať? Do akej situácie Ho potrebuješ pozvať, aby ti pomohol?

 

P.S.: Názvy mien boli použité z knihy Ja Som, 40 dôvodov, prečo dôverovať Bohu od Diane Storz 🙂

Lucka